reklama

Prepad alebo ako som hodinu a pol kľačal v putách s vrecom na hlave

Zajatie, prepad, únos, čokoľvek čo poznáte z amerických filmov. Niečo podobné sme minulý týždeň s kolegyňami a kolegami zažili na vlastnej koži. Prepad, spútanie, kľačanie, vypočúvanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (31)

Hovorí sa tomu teambuilding. Momentálne je to v móde - robí to kopu firiem. Celá firma sa zíde a robí niečo spolu aby si zlepšili spoluprácu ako tím. My, resp. náš šéf sa rozhodol, že teambuilding sa udeje formou jednodňového armytrainingu.

Obrázok blogu

Nechcem to celé rozvádzať - tak v skratke - ráno nám inštruktori rozdali vojenské batohy s výbavou, vyplnili sme jeden psychotest, vyšľapali kilometer do prudkého kopca a plnili sme úlohy. Vytvoriť lanový traverz pre akože zranenú kolegyňu, nakresliť mapu pomocou komunikácie cez vysielačky, lúštiť morzeovku, postaviť prístrešok a podobné veci. To "najlepšie" prišlo nakoniec.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Zajatie

Sedíme si pri ohni, ohrýzame kuracinu čo sme upiekli, keď ti tu zrazu vybehnú štyria kukláči so samopalmi z lesa a vreštia "Všetci na zem!" Padne pár výstrelov a každý si poslušne líha a čaká čo bude. O pár sekúnd mi niekto skrúti ruky dozadu a nasadzuje putá. Počujem cvakanie ďalších pút, ktoré dostávajú ostatní. Do rebier ma tlačí nejaký kus dreva, tak sa skúšam posunúť do strany, načo prichádza okamžitá reakcia - "Nehýb sa!" a noha na mojom chrbte. Kukláči si vymenia pár pokynov cez vysielačku a na rad prichádza šacovanie, čiže prehliadka. "Vstávaj!", ozve sa za mnou a niečia ruka ma zdrapí za plece. Skúšam vstať, ale nejde to. Neverili by ste aké ťažké je postaviť sa z polohy ležmo na bruchu so spútanými rukami za chrbtom. Na niekoľký pokus za výdatného "povzbudzovania" kukláča širokou paletou nadávok sa mi to podarí. "Na kolená!", znie ďalší povel. Na hlavu dostávam plátený mech a chlapík mi vyberá veci z vrecák. Keď to urobia zo všetkými, rozdeľujú nás do dvoch skupín - muži a ženy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Kľačím na slnku s mechom na hlave, pot sa mi leje prúdom po tvári a chrbte, mám strašnú chuť poškrabať sa na nose, ale nedá sa. Najviac ma bolia ruky. Nikdy som ešte nemal na rukách putá a fakt by som neveril akú bolesť dokážu spôsobiť. Skúšam nájsť nejakú polohu rúk, pri ktorej by sa putá tak nezarezávali, ale retiazka medzi nimi je krátka, takmer nijaká. To isté zrejme robia aj kolegovia, minimálne jeden z nich to robí dosť okato, pretože zozadu sa ozve: "O čo sa pokúšaš?" a nasleduje tesnejšie pritiahnutie jeho pút, ako mi neskôr prezradil.

Obrázok blogu

Vypočúvanie

Padajú všeobecné otázky typu "Čo tu robíte?, Kto je váš šéf?", počujem ako nám vyhadzujú veci z batohov - "Načo sú vám laná?", nachádzajú lovecké nože a vysielačky, ktoré sme ráno nafasovali. Postupne sa pýtajú konkrétnych osôb a to tým že dotyčnému položia ruku na plece. Kolega s pritiahnutými putami najprv odpovedá ironicky, ale rýchlo ho to prejde, keď mu pritiahnu šnúru na mechu na hlave. Uvedomujem si že najlepšie asi bude nevytŕčať z davu a robiť čo chcú. Po jednom nás odvádzajú na vypočúvanie k svojmu šéfovi. Ostatným krátia čas tým, že nám dávajú rôzne úlohy - jeden ráta od nula do dvesto, ďalší od dvesto do nuly. Kolegovi, ktorý je maďarskej národnosti kážu spievať "Na kráľovej holi", ktorej text je ale pre neho španielskou dedinou, tak spúšťa "Azasip, azasip". Príde mi to smiešne, ale snažím sa smiech potlačiť aby som zbytočne neprovokoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Na rad prichádzam ja - vedú ma k šéfovi. Je to len niekoľko metrov, ale nie je to ľahké. Kukláč mi jednou rukou drží spútané ruky, druhou mi tlačí hlavu dole, nič nevidím, zdá sa mi že každú chvíľu do niečoho narazím. Samozrejme všetko sprevádzané šťavnatými komentármi. Privádza ma k šéfovi a opäť dostávam povel kľaknúť na kolená. Tentoraz to nie je do trávy ale na lesnú cestu s kopou malých ostrých kamienkov. Dávajú mi dole mech z hlavy - jediné pozitívum. Predo mnou sedí chlap v maskáčoch so šatkou na hlave ako vystrihnutý z filmov o kolumbijských ozbrojencoch, ktorí strážia plantáže s kokou. Pomaly nabíja samopal 58čku a začína sa ma vypytovať. "Čo tu robíš, načo ste tu liezli, kto je váš šéf, prečo tu nie je, kde je?". Odpovedám po pravde, ale dostávam len ďašie otázky a vulgárne vyhrážky. Po pár minútach dostávam mech späť na hlavu a vedú ma k ostatným. Týmto spôsobom postupne vypočúvajú všetkých - niekoho raz, niekoho aj trikrát.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri druhom výsluchu u "šéfa" mi oznamujú, že všetci kolegovia popreli že ma poznajú. Ako som tušil a neskôr som sa aj dozvedel od ostatných, hovorili to každému. Keď ma odvedú späť k ostatným, začína ma mech na hlave fakt riadne srať - dýcha sa mi ťažko, tak ešte naschvál pridám a fučím aby ma počuli všetci naokolo. Po pár minútach mi dávajú mech dole a dostávam šatku na oči. O chvíľu si uvedomujem že mech mal aj výhodu - ovady, ktorých tam bolo požehnane ma štípali len na rukách, teraz si zgustnú aj na hlave.

Úplne som stratil pojem o čase - neviem s istotou povedať ako dlho to už trvá - zdá sa mi to prinajmenšom na dve hodiny a rozmýšľam kedy to skončí. Prichádza finále - "šéf" odchádza zo svojho vypočúvacie stanovišťa a počujem ako niekto za mnou dostáva facky, potom ho topia vodou - lenže podľa hlasu vypočúvaného mi je jasné že to nie je nikto z kolegov a jedná sa o záverečné divadielko. Po chvíli všetko utícha a šatka z hlavy ide dole. Obzerám sa okolo seba, všetci tu kľačíme v rade, inštruktor nám po jednom dáva dole putá, finito.

Obrázok blogu

Sadáme si späť k ohnisku a spúšťa sa živá debata. Kukláčov niet, inštruktor sa nás pýta, či ich chceme vidieť. Nikto nemá námietky a tak ich volá vysielačkou. Je to zvláštne podávať si ruky s niekým, kto vás ešte pred chvíľou buzeroval. "Šéf" sa predstavuje vlastným menom a ospravedlňuje sa za nadávky, zároveň vysvetľuje že je to nevyhnutné na navodenie atmosféry reálneho zajatia. Robíme si spoločné foto a sme radi že to máme za sebou.

Obrázok blogu

Aby som uviedol veci na pravú mieru, musím dodať že ten prepad nebol pre nás až takým prekvapením. Vedeli sme, že firma ktorá zabezpečovala armytraining má vo svojom repertoári aj toto, nevedeli sme ale či sa to uskutoční, alebo nie. Takisto sme nemali šajnu o tom ako dlho to bude trvať. Keď kukláči vybehli z lesa, väčšina z nás čakala, že nás spútajú, nechajú zo desať minút sedieť niekde v lese a to bude všetko. Lenže to sme sa riadne mýlili - chlapci to zahrali naozaj reálne a nešetrili ani ženy - kolegyňa napríklad dostala pri výsluchu facku - aj keď skôr takú výchovnú (parlamentnú matovičovskú :-)), kolegu zvalili do žihľavy alebo pri kľačaní rozkopli nohy dosť drsným spôsobom. Takisto slovník, tón hlasu, spôsob jednania bol až na to záverečné topenie fakt presvedčivý.

Jasné že som vedel, že reálne mi nič nehrozí, že mi nerozkopú gule aj keď sa mi vyhrážajú. Všimli sme si tiež, že občas sa chlapík potichu postavil za váš chrbát a počúval či správne dýchate. Kolegyne dostali šatky namiesto mechov už skôr, prípadne tých, ktorí sa zdali dosť vyčerpaní premiestnili do tieňa alebo úplne oslobodili s tým že budú ticho a neprezradia že sú voľní. Napriek tomu to sranda nebola. Už len tie samotné putá na rukách boli po pár minútach dosť bolestivé, nehovoriac o kľačaní na slnku s mechom na hlave hodinu a pol. Veru ma na druhý deň kolená riadne boleli. Ešte pred prepadom nám inštruktor spomenul dve možnosti ktoré máme - zelená a červená karta. Ak dáte zelenú kartu, môžete si oddýchnuť od plnenia úloh a desať minút robíte čo chcete, potom pokračujete. Pri červenej karte končíte, nezúčastňujete sa na ďalších úlohách, len pozorujete. Nikto tú kartu nepoužil, mnohí z nás váhali, či to platí aj počas zajatia, neskôr sme sa dozvedeli, že áno. Ale som presvedčený že ak by ju vytiahol jeden, spustil by reťazovú reakciu a vykašľali by sme sa na to všetci.

Načo to je dobré?

Inštruktori týmto spôsobom cvičia vojakov, ktorí odchádzajú do zahraničných misií, aby sa naučili finty, ktoré im uľahčia život ak sa naozaj dostanú do zajatia. Samozrejme to čo urobili nám bol len taký "light" skrátený odvar z toho ako cvičia reálnych vojakov. Pri reálnych výcvikov je prítomný aj lekár, ak by to niekto nezvládol alebo majú na hrudi prístroj monitorujúci tep.

Čo sme si z toho odniesli my?

Všetci sme sa zhodli na tom, že je prinajmenšom veľmi zaujímavé zaplatiť niekomu aby vás hodinu a pol buzeroval a chlapci v kuklách si to určite aj riadne užili. Zhodli sme sa však, že je to ozaj veľmi nevšedná skúsenosť - ak by sme robili nejaký rafting, tak si na to o pár rokov nikto nespomenie, zajatie však bude téma, na ktorú budeme spomínať ešte dlhé roky. Ono sa to napríklad vo filme nezdá také ťažké byť niekde spútaný, ale sranda to nie je, nehovoriac o tom že my sme vedeli že to nie je naozaj. Aj keď to bolo čudné, nechať sa takto dobrovoľne trýzniť, nakoniec nikto neľutoval že to absolvoval.

Všetci ale dúfame, že budúci rok to bude radšej nejaký paintball alebo airsoft. Inštruktori totiž majú v repertoári aj trojdňový boj o prežitie...

Fotografie boli uverejnené so súhlasom firmy ARMY TRAINING.

Pavol Krajňák

Pavol Krajňák

Bloger 
  • Počet článkov:  51
  •  | 
  • Páči sa:  0x

pekný, mladý, perspektívny ale hlavne SKROMNÝ Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu